~Jméno: Hideo Kayami
~Přezdívka:---
~Věk: 18
~Hodnost: A Rank potulný ninja
~Element: Katon,Suiton
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
~Původ: Kirigakure
~Nynější pobyt: Lesy pri Konohe
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
~Oblíbené: Dango,jahody,psy,zvieratá,dievčatá...
~Neoblíbené:Mačky,dotieravý ľudia...
~Koníčky a zájmy: Kúpanie, jedlo, dievčatá...
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
~Klan: Kayami : Tento klan sídlil v dedine blízko Kirigakure no Sato.Bola to dedina v ktorej žili len tí, ktorý boli členmi klanu.Dedinu založili asi pred sto rokmi keď sa náš zakladateľ snažil zdokonaľovať Kekkei Genkai.Pri zvyšovaní rýchlosti narazil na jednu dedinu v podstate to bol tábor nukeninov.Pomocou svojho ultimátneho Kekkei Genkai dokázal poraziť všetkých a tak si založil vlastnú dedinu.Keď tam prišli ľudia, striekol im trochu svojej DNA aby sa im objavilo Kekkei Genkai.Buď prežili ale zomreli v spánku.Po pár rokoch sa dedina rozrástla a pomaly doháňala Konohu.No keď bola vojna medzi klanmi polovica nášho klanu padla a tí čo utiekli zomreli na vyčerpanie alebo ich našli.
~Kekkei Genkai/Tota: Pika no Mi : Toto Kekkei Genkai vyvíjal náš klan už po stáročia.Užívateľ tohoto Kekkei Genkai dokáže svoje telo premieňať na svetlo a pohybovať so obrovskou rýchlosťou.Toto Kekkei Genkai vzniklo tak, že sa raz narodilo dieťa žene ktorá mala Jinton (element rýchlosti) a mužovi ktorý mal Koton (element svetla).Dieťa už od narodenia prejavovalo vysoké schopnosti týkajúce sa Kekkei Genkai.Časom ho zdokonalil na takú úroveň, že dokázal premeniť aj vlas na svetlo.A tak rozvíjal svoje schopnosti až na maximum ktoré ešte nikto neovládol.Pár ľudí k tomu malo blízko no na následky tvrdého tréningu podľahli.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
~Krevní Skupina: AB
~Choroby:Nemá
~Fóbie:Z dážďoviek.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
~Příběh:
Pilot:
Pomaly som sa prechádzal po ulici a rozmýšľal ako som sa vlastne dokázal stať chuuninom.Bola už noc a nebolo vidno na krok.Ulica bola prázdna a fúkal príjemní severák.No zrazu vietor nabral na sile.V diaľke som videl obrys postavy.Videl som, že sa blíži ku mne.Rukou som siahol po kunai a začal ho vyberať von.Postava bola stále bližšie a bližšie.Za chvíľu stála odo mňa asi meter a videl som, že na sebe mala kapucňu.“Kto si?!“Tasil som kunai a držal ho pevne v ruke.“Nemusíš sa báť.“Povedala tá osoba a ja som zistil, že je to žena.Natiahla ku mne ruku a z nej začali sršať hady.“Č.. čo to je?“Odskočil som no hady ma dostihli a obmotali ma.Nervózne som stál na mieste a čakal čo bude ďalej.Tá osoba sa začala približovať.Stisol som kunai a hada bodol neviem kde.Jeden sa obmotal a tak sa mi ruka uvoľnila.Okamžite som zareagoval a hodil po nej kunai.Ona sa mu brilantne vyhla.“Chlapče!Nemusíš sa bať!“Nervózne som stál na mieste.“Nemám sa báť?Veď ste ma obmotali hadmi ako sa nemám báť?“Priblížila sa ku mne a niečo si hovorila no ja som to nepočul.Dala si dole kapucňu a jej krk sa predĺžil a snažila sa ma pokúsať.“Č.. čo so mnou chceš?“Skríkol som.“Vytrénovať ťa na nástroj skazy!“Povedala potichu no rozhorčene.Opäť z jej rukávov vyšli hady a tie ma zmotali.Aj by som sa bránil no nemohol som.Moje telo úplne stŕplo.Videl som rozmazane a zle.Potil som sa ako nikdy pred tým.Zopár krát sa na mňa pozrela, že či som v poriadku.No vráťme sa na začiatok.Bol čas veľkej vojny ninjov.Každí jeden deň bolo počuť výbuchy, krik a rinčanie zbraní.V malej perinke som plakal ja.Narodil som sa pred týždňom, to bola naša dedina ešte mimo vojnu.Utekali sme ako rýchlo sa len dalo.Bolo tam celá naša rodina.Všetci sme sa raz skrývali a raz utekali.Boli sme už dávno od mesta no boli sme vo vojnovej zóne.Rodina spala tak, že dvaja boli vždy na stráži a ostatný spali.Po asi dvoch hodinách sa vystriedali.Jedného dňa sme prechádzali cez lúku.Všetko vyzeralo pokojne no razom sa to zvrtlo.Už sme boli pomaly pri lese a za nami bolo počuť nejaký krik.Na nás sa valili ninjovia z druhej dediny.Ten krik prerušil mô spánok a začal som plakať.“Utečte!“Povedal dedko a postavil sa do bojovej pózy.“Otec?! Čo to robíš?“Skríkla na neho mama.“Som z vás najstarší len by som vás zdržoval.A ajtak treba aby aspoň niekto prežil!“Vybral si meč a čakal kým odídeme.Mama zo slzami v očiach odchádzala od dedka.Bežali sme lesom a počuli výbuchu a krik.Rinčanie zbroje a železa.Celý čas sme sa ani nezastavili a ja som plakal a plakal.Nevedel som prestať.Mama, otec, strýko a rodinný summon sme sa skryli do jaskyne.Otec urobil svetlo a mohli sme prechádzať jaskyňou.Išli sme veľmi dlho až sme sa zastavili.Ja som prestal plakať a zaspával som.Museli zliezť po skale na zem a tam bola voda.Boli sme už dole keď nás opäť našli prenasledovatelia.“Tu sú!“Kričal jeden a bol dosť nepozorní.Otec v rýchlosti vybral kunai a trafil ho rovno do skaly.Ako spadol do vody tak tá špliechala a voda išla aj na mňa.Zas som začal plakať.Utekali sme a vyzeralo to, že sme sa ich striasli no než sme sa nazdali tak nás opäť našli a mi sme sa nenápadne schovali do malej „diery“ v stene.Ja som stále plakal a mama nevedela čo urobiť.Bola to pre ňu naozaj skúška.Buď ma zabije a zachráni ostatných alebo ma nechá žiť a zomrieme všetci.Bola rozrušená a nevedela čo urobiť.No potom jej to materinský cit nedovolil.Nechala ma žiť a v tej chvíli strýko vybehol von.“Bežte preč!Ja ich zdržím!“Povedal a začal robiť pečate.“Ale ... ale braček prečo?!“Kričala mama a otec ju ťahal von.“Nemám nikoho, nemám lásku ani syna.“Urobil pečate a na steny polepil výbušné lístky. Katon: Haisekishou skríkol a u úst mu vyšiel mrak ktorý odpálil.Tým, že polepil na steny tie lístky to bol obrovský výbuch.No nás nezasiahol lebo sme boli už ďaleko.Keď to mama videla skoro ma pustila.Otec ju zachytil.“Obetovali sa pre nás aby nás zachránili.“Povedal a mal vážni výraz.“Teraz to musíme zvládnuť.Toto ich buď odradí alebo aspoň spomalý. My traja sme posledný z nášho rodu.Musíme rýchlo preč!“Povedal a rozbehol sa.Summon bežal za nami.Mama ma pevne držala a pomaly strácala na sile.Spadla na zem a ja som jej vypadol.Otec rýchlo zareagoval a najprv chytil mňa a potom mamu.Nasadli sme na nášho summona a ten z nami bežal.Musíme si trochu odpočinúť.“Povedal otec a summon sa rozbehol.“To chápem, už bežíme bez prestávky deň.“Povedal a stále utekal.Otec pozrel na mamu ktorá zaspala a mňa držala v náručí.“Vieš, že nás určite znova doženú.“Povedal otec keď sa uistil, že mama spí.“To viem.“Povedal summon mocnín hlasom.“Keď nás dobehnú ja budem ďalší.Veď vieš ako sme si to vysvetlili.“Obzeral sa a sledoval okolie.“Áno viem.Ochrániť ho za každú cenu.“Ďalej bežal bez zastavenia.“Dávno už nie si môj sumon ale jeho.“Povedal a pozeral sa na mňa.“To viem.“Pomaly sa zastavoval pri vodopáde kde ho podišiel.Boli sme perfektne krytí.Dnu bola pripravená brána a núdzoví východ.Otec z neho zoskočil a utekal spustiť bránu.Po chvíli ju zavrel a rozsvietil jaskyňu.Nebola veľmi veľká no stačilo to aby sa tam vošlo aspoň 50 ľudí.Otec uložil mňa a mamu do postelí a potom otvoril malú skriňu s jedlom v stene.“Tu máš.“Povedal a hodil summonovi mäso.Sadol si do kresla a tam zaspal.Zobudil nás až veľkí hluk za bránou.“Prehľadajte to tu celé!“Kričal nejaký hlas za bránou.Mama a ja sme sa zobudili.“Čo? Kde to sme?A čo sa to deje?!“Mama sa dožadovala odpovede a mňa rýchlo kojila.Summon stále pred bránou a v ústach niečo robil.“Utekajte, najviac ako môžete!“Povedal otec a mama si všmila po stene lístky.“T.. ty nejdeš?“Mama bola nervózna a mňa zabaľovala do perinky.“Nie, nemôžem ostanem tu a budem bojovať.Musím ich zdržať.Bude vám pomáhať!“Povedal a ukázal na summona.“Všetci sme sa dohodli.Musíme ho ochrániť.Len on dokáže náš klan opäť obnoviť.“Otec rozsýpal pušní prach všade okolo.Mame ukázal východ a ona s plačom utekala.Sumon čakal pri víchode.Urobil nejaké pečate a bránu rozbil a na nepriateľov šľahali plamene a úlomky brány.Bol to dlhý boj a summon už videl, že otec je na pokraji zo silami a tak otec urobil to isté jutsu ako strýko.Niekto dobehol k sumonovi a išiel ho zabiť a ten z úst vyhŕkol oheň.Ten odpálil jutsu a zapálil lístky.Otočil sa a rozbehol sa von.Bežal ako zmyslov zbavení a vyskočil von.Bežal asi pol hodinu a našiel mamu ako zničená sedí pri strome so mnou v náručí.Plakala a on k nej podišiel.“Zomrel ako hrdina.Určite zachránil váš klan!“Povedal a zobral mamu a mňa na seba.“Som Hideov summon.“Povedal keď sme bežali.“Ale.. ale ako to?“Čudne sa na neho pozrela.“Pred tým než sme ušli som urobil zmluvu.“Bežal dni a noci.Ako keby nebol unavení.No chcel nás iba dostať do bezpečia.A tak sme dlho putovali až sme sa dostali do Konohagakure no Sato.
Nový začiatok:
Mama začala pracovať ako zástupca Hokage a mňa nechávala doma s Ceyenom.Bol pre mňa ako druhý otec.Síce to bol môj summon no aj tak bol ako otec.Mal som 5 rokov a mama ma nahlásila na akadémiu.Prví deň som bol strašne natešení.Už od rána som len skákal s úsmevom od ucha k uchu.“Tak už tam pôjdeme Ceyen?“Skákal som na mieste.“Tak teda dobre poď.“Povedal a ja som na neho nasadol.Ako vždy kým sme tam prišli sme sa dobre zabavili.Prišli sme presne v čas.No aspoň som si to myslel lebo tam nebolo ani veľa ani málo ľudí.Ceyen ma zapísal a ja som sa snažil získať kamarátov.No každý odo mňa utekal.Nikto sa so mnou nechcel hrať ani rozprávať.Sklamaní som prišiel za Ceyenom.Ten videl, že sa so mnou niečo stalo a tak sa ma opýtal.“Čo sa stalo Hideo?“So slzami v očiach som povedal.“Nikto sa so mnou nechce hrať!“S plačom som utekal preč.Už som bol zapísaní a tak ma Ceyen začal naháňať.Rýchlo som utekal a nechtiac narazil do nejakého muža.Podrazil som mu nohy.On si rozbil okuliare ktoré nosil len na parádu.No ja som si skoro zlomil ruku a kolená som mal celé od krvi.S plačom som sa na neho pozrel ako vstáva.“Ty idiot!Vieš koľko stály?!“Kričal a ja som začal plakať ešte viac.“A.. a ..ale ja som to nechcel.“Povedal som potichu.“Mne je to jedno zasran!“Zdvihol ruku a skoro mi vylepil no v už som videl len Ceyeona ako skočil na neho a pokúsal mu ruku.“Ćo za bastarda!“Pozrel som sa na nich.Ceyon bol ako zmyslov zbavení.“Ceyon dosť!“Kričal som a on s krvavými ústami zmizol v oblaku dymu.Radšej som rýchlo bežal preč.Bežal som ako o život.Došiel som domov s plačom a vyrozprával mame čo sa stalo.Musely sme sa mužovi ospravedlniť a kúpiť mu nové okuliare.No Ceyen sa vôbec neukazoval.Aj keď som ho volal skúšal nebezpečné veci nikdy nič.Bolo to pre mňa ako stratiť otca.Otca ktorého som mal nadovšetko rád.Začal som chodiť na akadémiu a tam som sedel sám v úplne prvej lavici.Každí deň som počúval, že ako sa mi summon vymyká kontrole.Bolo mi to celkom jedno.Ale vždi som cítil akoby Ceyen bol niekde vo mne.A to mi dodávalo silu a odvahu.Postupom času som sa dostal z malého a neschopného chlapca ktorí skoro stále plakal na múdreho a silného ktorý dokončil akadémiu v 7 rokoch svojho života.Bol som najmladším geninom ktorý zatiaľ bol.Učitelia ma mali radi no o mi nestačilo, chcel som aby som mal aj kamarátov.No keďže tých som nemal tak som sa mohol plne venovať tréningu a učeniu.Dúfal som, že keď budem v týme, že už kamarátov mať budem.No to som sa mýlil.Keby som to zhodnotil tak asi bol mojím kamarátom len sensei.Chodili sme na misie pri ktorých ostatní krútili očami no ja som všetko urobil bez odvrávania.No raz keď už bolo málo ninjov v dedine nás poslala Hokage na misiu typu C.Dobre som vedel, že c misie sú pre Chuuninov no pri nedostatku ninjov ich môžu plniť aj Geninovia.Všetko čo som potreboval som si zbalil do ruksaku a vyrazil von.Mali sem sa počkať pred bránou.Došiel som pred bránu no zatiaľ tam bol len sensei.“Zdravím.“Povedal som s úsmevom a kýval senseiovi.Ten sa mi odzdravil a počkal kým prídem k nemu.“Tak kde sú ostatní?“Pozrel som sa na neho zvedavo.“Vieš.. no len ako ti to povedať.Proste od teraz ťa budem trénovať len ja.“Povedal a pozeral sa na mňa.“A to prečo?Niečo sa im stalo?“Divne som sa na senseia zapozeral.“Nie, oni proste s tebou byť nechcú.“Povedal smutne a potom sa nadýchol.“Tak poď ideme.“Povedal a vyrazili sme.Celou cestou mi v hlave vírilo, že či ma už fakt nikto nemá ani trochu rád.Bol som nahnevaní ale aj smutný.No musel som sa postaviť na nohy.Mal som dôležitú misiu a tú bolo treba splniť.Dorazili sme na miesto a robili „bodyguardov“ jednej osobe.Mala urobiť nejaký výmenní obchod.Bol som hocikedy pripravení zabiť.Pôsobil som pokojne no stále som bol v strehu.Neviem prečo ale sensei mal cez oko pásku.Všetko prebiehalo v kľude no o chvíľu sa to celé zvrtlo.Osobu ktorú sme mali chrániť zabili.Hneď mi bolo jasné, že sme zlyhali.Tie osoby stály a smiali sa.Sensei urobil pečate a niečo si pomrmlal popod nos.Zrazu sa pri jednom objavil akísi vodný klon a vybuchol.Ten ninja bol na mieste mŕtvi.Druhému to amputovalo ruku takže nemohol robiť žiadne jutsu.Vyzeralo to, že sme vo výhode.No nie všetko je také ako sa na prví pohľad zdá.Za malú chvíľku sa pri nás objavila hŕstka ľudí a všetci použili Katonové jutsu.Nevedel som jeho názov ale odhadoval som to na rank B.Sensei urobil vodnú stenu s každej strany a tá nás chránila.Potom ani neviem čo urobil a tá stena zmizla a nikto tam nebol.Oko na ktorom mal pásku som videl zreteľne. Bol to sharingan.Niečo vo mne prebudilo čudný pocit, ako keby som pri sebe opäť mal Ceyeona.Pobrali sme sa teda domov no vedeli sme, že misia bude nesplnená.Došli sme k Hokage a tá len kývla hlavou, že to bola pasť.Źe vraj to bolo celé pripravené aj ten ktorého zabili.Nakoniec sme dostali Ryo za eliminovanie nukeninov.No ja som mal stále blbý pocit lebo som nič neurobil.“Tak o týždeň sú Chuuninské skúšky.Mal by si sa pripraviť.“Povedal a nechal ma ísť.Tak som týždeň nebol na žiadnej misii len som si opakoval jutsu a učil sa.Prišiel deň keď sme mali Chuuninské skúšky.Testy som urobil najlepšie a teraz nás pustili do lesa.Tam som bol v nejakom týme.Vôbec som si ich nevšímal a robil si svoje.Bol som rozhodnutý sa stať Chuuninom.
Urob to a vyhráš!
Došiel som až nakoniec.Slnko svietilo veľmi silno.Stál som celý udychčaní pred nejakým típkom s Byakuganom.Urobil som pečate a robil všeliake ohnivé jutsu ktoré som vedel.Chakra mi už pomaly dochádzala a ja som strácal silu.Rozhodol som sa na niečo čo som už dlho neurobil.Nadýchol som sa a išiel na to!“Kuchiyose no Jutsu!“Povedal som a na moje prekvapenie sa pri mne zjavil Ceyeon.“Tak chlapče ukončím to dobre?“Povedal a z úst začal chrliť oheň.Aby som mu pomohol tak som začal hádzať kunaie.Po chvíli sme prestali a vyhral som.Boli sme doslova ako jeden.S úsmevom som ho objal keď som sa dozvedel, že som chuunin.“Konečne Ceyen.Konečne.“Hovoril som a stále ho objímal.Potom som si bol dať rámena prechádzal sa po ulici.Áno tu sa dostávame na zaičiatok.To , že som ju stretol, zviazala ma, kusla ma uteká so mnou preč.Utekali sme dedinou a ja som skúšak kričať no nešlo to lebo mi hadmi doslova zapchala ústa.Cez nejakú dieru v stene sme utiekli.Pomaly som odpadol.“Vstávaj!“Kričala.Zobudil som sa a prezrel som si miestnosť bola malá a dobre osvetlená.“K.... kd ... kde to som?“Mrmlal som popod nos.Postavil som sa a pozrel na ňu.Mala masku, no tú som poznal.Bola to maska členov ANBU.“Som niekto koho určite poznáš.“Otočila sa a dala dole masku.Zrazu sa mi jej tvár vybavovala.Videl som ju všade, bol som z ňou v týme na Chuuninských a aj som pri nej sedel v ichiraku.“A ako môžem vedieť čo so mnou chystáš?“Spýtal som sa.“A čo bude s mamou?“Opýtal som sa.“Je v bezpečí.“Išla preč a ja som ju chytil.“Ako v bezpečí?!“ “Je mrtvá!“Povedala s úškrnkom na tvári.Stisol som jej ruku a hodil ju o stenu.Stena sa rozbila a ona na mňa skočila no nie v takej podobe.Bola úplne zmenená.Rozbehol som sa oproti nej a chytil ju pod krk.“Prečo? “Aby si bol silný!“Keď dohovorila odišla z miestnosti a mňa tam nechala zavretého.Dlho som mal z toho depku.Nejedol som a skoro ani nepil.Začal som strácať na sile.“Spamätaj sa!“Chytil som misku a začal jesť.Veď už nemáš nikoho a to nič nezmení!Hovoril som si v duchu a dojedol.Začul som výbuch a misku hodil na zem.Z ničoho nič som sa pohyboval rýchlejšie a prerazil som stenu.Rýchlosť bola neuveriteľná a dosť ťažko sa mi bočilo a občas som sa vybúral a urobil dieru do steny.Prestal som behať a tá žiara okolo mňa zmizla.Prehľadal som skoro všetko no zrazu som narazil na poslednú miestnosť.Buchot srdca som cítil až v krku.Stisol som kľučku a otvoril dvere.Dnu stálo to dievča.Bolo v kúte a bolo tam dosť šero takže som ju nevidel.Vošiel som dnu a zrazu som začal svietiť."Čo to je?!"Hovoril som si a to svietenie prešlo do prsta.Ukázal som na dievča a bola od krvi."Čo sa ti stalo?"Pozeral som sa jej do očí a ona ukázala na postavu pred dverami.Otočil som sa a videl akúsi tvár muža.Držal obrovský meč pevne v oboch rukách."Takže zomriete dvaja!"Kričal a vyšiel proti nám.Zrazu som sa začal báť o svoj život nevedel som použiť žiadnu techniku.Rukami som si kryl tvár a zrazu som počul náraz.Otvoril som oči a videl silné svetlo.Pomaly som ruky dával preč a zistil som, že stojím v akejsi guli.No tá guľa bola celá zo svetla a ja som sa v nej vznášal.Muž na mňa začudovane pozeral a ja som zrazu nadobudol silu a začal si veriť.Veril som, že ho dokážem poraziť.Nevedel som čo robiť no ruky som si dal pred seba a chcel som aby ho to svetlo prebodlo.Zrazu mi z rúk sršalo svetlo ktoré s ním bojovalo.Presne kopírovalo to čo som si myslel.Boli sme ako jedno telo.Mne aj jemu pomaly dochádzali sily no ja som mal jeden triumf v rukáve.Z prednej strany gule začali vyhádzať ruky ktoré obkolesili celú miestnosť a doslova ho ťahali do gule.Tej jeho meč sa mi zapáčil a chcel som ho pre seba.Keď už bol pri guli bol úplne zoslabnutí.Ruky zobrali samehadu a jeho odhodili preč.Nevedel som či ho ten náraz zabil no nehýbal sa.Zobral som samehadu a dievča von.Zakopal som ju pri vchode do jej skríše a celé to tam podpálil.Potom ako som objavil svoje Kekkei Genkai som sa rozhodol ho trénovať.Išiel som do najbližšej dediny a tam si ma na starosť zobrala stará pani.Mohol som u nej trénovať no svoje Kekkei Genkai som nevedel ovládať.Skoro som zničil dedinu a preto ma vyhnali.No nie, že vyhnali no chceli ma vidieť v hrobe.Ako som tak utekal zrazil som sa s chlapcom ktorý tiež utekal.Rozhodli sme sa utiecť niekam spolu.Boli sme niekde schovaní a pomaly sa spoznávali.Stali sa z nás najlepší priatelia.No môj príbeh ešte nekončí.....
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Techniky:
Samehada no Jutsu - Samehada vystrelí na nepriateľa 10 jej šupín ktoré sú navádzané jeho chakrou no po tom ako ho bodnú sa vrátia naspäť.
Katon: Housenka no Jutsu Živel oheň: Technika bájného ohnivého fénixe úroveň C
Katon: Karyuu-Endan Živel oheň : Dračí ohnivá střela úroveň B
Suiton: Senjikizame Živel Voda: Tisíc lidožravých žraloků neznámé
Suiton: Suigadan Projektil vodních tesáků úroveň C
Pi marec 15, 2013 9:45 am pre 
Neviem či si to pamätám iba ja alebo aj poniektorý ostatní ale z tebou vždy "neboli" problémy xD Takže tebe dať výnimku je ako dať ti správu nad fórkom